„Móda sa síce mení často, ale nikdy sa nezriekne figového listu.“ (Brie)
Absolútni vládcovia či samovládcovia jestvovali od počiatku dejín. Ba vari skôr. V absolutistickej monarchii je kráľovo slovo zákon. Monarchie sa vždy považovali za užitočné na udržanie jednoty národov. Hodia sa pre veľké územia s rozmanitými a protichodnými krajovými záujmami. Kráľ zároveň velil vojsku a víťazstvo vo vojne sa stalo všeobecným kritériom úspešného kraľovania. Takto monarchistická forma vlády napomáhala vytvoriť svetové mocnosti, akými boli Perzská ríša, impérium za Alexandra Veľkého, Rímske impérium a nie tak dávno aj Britské impérium.
Štátnik sa však nestáva despotom iba preto, že vládne nad ľudskými životmi. Nie všetci vládcovia sú prototypmi zvrátených sadistov, zločincov či egoistov. Mnohí dokázali konať veľmi múdro a s najlepšími úmyslami.
Ale ako poznamenal lord Acton: „Každá moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne.“ A nik menší ako Aristoteles povedal: „Tyrani sa zrodili z chaosu, ktorý bol spôsobený zápasom o moc.“
Slovo monarchia pochádza z gréckych slov monos (sám) a arché (panovať). Monarchia zabezpečovala najvyššiu autoritu jednej osoby, uplatňujúcej si právo pôsobiť ako hlava štátu. Okolo roku 3000 pred n. l. sa začala hlboká premena sociálneho života a vládnej moci v Egypte. Zväčšil sa odstup medzi vládcom a ostatnou spoločnosťou. Kráľ, dovtedy len bohatý a mocný muž vo významnom spoločenskom postavení, sa posunul do polohy božstva. Od ostatných ľudí ho oddeľovala zásadná, nábožensky podmienená priepasť. Z niekdajšej rovnoprávnej spoločnosti tak splynutím náboženskej a politickej moci vznikol absolutistický kráľovský a úradnícky štát.
Staroveký sofista Trasymachos určite vedel svoje, keď povedal: „Spravodlivosť je to, čo je prospešné.“ Ale čo je prospešné pre koho? Albert Einstein na konci svojho života už len konštatoval: „Kladiem si otázku, či príroda hrá vždy rovnakú hru.“
Kráľ však nebol v najstarších antických dejinách skutočným monarchom. Ani basileus v gréckych obciach, ani rímsky rex nemal neobmedzenú moc. Až Alexander Veľký si po zničení Perzskej ríše vynútil toto postavenie, aké mali predtým iba panovníci v Oriente. Vládol ako absolútny monarcha. Dokonca vyžadoval proskynézu, vzdávanie úcty padnutím na kolená a pobozkaním zeme. U Grékov sa proskynéza používala iba vo vzťahu k bohom. Inak ju považovali za sebazneuctenie. U Peržanov sa stala bežným gymnastickým cvikom a povinnosťou voči veľkému kráľovi. Tento zvyk v Európe pretrval v tej či onej podobe až do dnešných čias. Posvätné monarchie tvorili aj ríše Aztékov a Inkov v Strednej a Južnej Amerike. V Ázii trvali až do roku 1946, kedy sa posledný japonský cisár Hirohito vzdal svojho práva stať sa 124. ľudským potomkom bohyne slnka Amaterase.
Známy Ľudovít XIV. kráľ Slnko sa na odpor voči svojej osobe pozeral ako na hriech proti Bohu, ktorého vraj zastupoval. Dokonca hovorieval: „L état c est moi!“ – „Štát som ja!“
Aj monarchie sú však nestále. Skôr či neskôr každý vládca zomrie. A kto môže zaručiť, že syn bude taký dobrý, ako jeho otec? Alebo keď je otec zlý, bude jeho syn lepší? Všetko závisí od schopností jednotlivca. Jeho vláda môže odzrkadľovať nadanie a silné stránky, ale takisto môže odzrkadľovať jeho slabosti, obmedzenosť a nedostatok vedomostí. Len dokonalý a málo pravdepodobný kráľ by mohol zabezpečiť dobrú vládu.
Niccolo Machiavelli vo svojom diele Vladár dokazuje, že na získanie a udržanie moci sú vhodné všetky prostriedky. Neznamená to však, že je jednoznačným propagátorom mocenského násilia. Ak je možné získať moc jemnejšími prostriedkami, vladár im dá prednosť, pretože rozhodujúce je napokon udržanie moci. Hoci Machiavelliho prístup k politike vyvoláva odpor a morálne odsúdenie, nemožno mu nepriznať, že sa ako prvý pozrel aj na politiku bez ilúzií a zavádzania.
Filozof Thomas Hobbes videl štát ako umelé teleso, ktoré je schopné požierať všetko okolo seba vrátane vlastných tvorcov. Štát vznikol vtedy, keď ľudia zistili, že nemôžu žiť v pôvodnom stave absolútnej slobody.
Hobbes konštatuje: „Vzniká tak vojna všetkých proti všetkým, stav, keď človek človeku je vlkom.“ Thomas Hobbes sa stal zástancom absolutistickej monarchie ako najoptimálnejšej formy vlády.
Prvá definícia tyranie vznikla v starovekom Grécku, nemala však pôvodne hanlivý význam. Slovo tyrannos vzniklo z lýdskeho výrazu pre kráľa alebo vládcu. Vláda tyranov prispela takmer všade k hospodárskemu i kultúrnemu rozvoju mestských štátov. Stala sa jednou z najčastejších foriem boja proti rodovej aristokracii. Tvorila však iba prechodné obdobie. Spravidla netrvala dlhšie ako dve generácie. Len čo tyrani prejavili prvé príznaky slabosti, aristokracia znova získala mocenské pozície. Tyrani si totiž len zriedka dokázali vytvoriť širšiu spoločenskú základňu svojej moci.
Cheilón zo Sparty hovorieval: „Považujem za šťastného toho tyrana, ktorý zomrie doma prirodzenou smrťou.“
Pojem tyranie sa v priebehu dejín rozšíril a dnes zahrňuje všetky formy diktatúry a despotickej vlády. Najzvrhlejšiu podobu ukázal rímsky cisár Caligula. Prejavoval sa ako sadistický šialenec a otvorene sám seba vyhlasoval za boha. Senátori sa domnievali, že v dôsledku vážnej choroby prišiel o rozum. Caligula im dal najavo svoje pohŕdanie tým, že menoval senátorom svojho koňa. V neprehľadnom rade zvrhlých cisárov má svoje čestné miesto aj krutovládca Nero. Ľahostajnosť, s akou odstraňoval nepriateľov, pôsobila až desivo.
Zahanbiť sa nedal ani prvý korunovaný cár Ruska Ivan Hrozný. Poddaných udržiaval v poslušnosti terorom a popravami. Nastolil hrôzovládu, ktorá poskytla námet mnohým legendám, obrazom, literatúre, operám i filmom.
Ivan sa vyžíval striedavo v cirkevných rituáloch a v sadistickom mučení svojich nepriateľov. Posledné roky jeho života sú zahalené návalmi morbídnosti a šialenstva. V jednom z afektov sa mu podarilo smrteľne zraniť aj svojho syna. Úderom žezla. Táto vražda, alebo zabitie, ho prenasledovala do konca života.
Po revolúcii v Anglicku a vo Francúzsku sa časy absolutizmu predsa len väčšinou skončili. Absolutistické monarchie postupne uvoľňovali cestu obmedzeným monarchiám so zákonodarným zborom či ústavou. Dnes je politická moc väčšiny kráľov a kráľovien veľmi obmedzená. Niektorí monarchovia však stále disponujú značnou mocou. Väčšinou sú však spokojní, keď slúžia ako bábky. Skutočná moc je v rukách zákonodarných zborov.
Napriek tomu sa člen istej monarchistickej skupiny vo Francúzsku vyjadril: „Kráľ, to je jediný spôsob, ako zjednotiť národ tak dlho rozdelený politickými spormi.“
Monarchia sľubuje stabilitu a jednotu pod vládou jedného panovníka. V skutočnosti panovníci s ohraničenými vedomosťami, obmedzení ľudskou nedokonalosťou a slabosťou, ba dakedy vedení zlými pohnútkami, sú tiež smrteľní. Stabilita a jednota môže mať preto krátku životnosť.
Dobre radí Elie Wiesel: „Človek by sa mal usilovať iba o takú moc, ktorú vykonáva sám nad sebou.“
Autor: PhDr. Jozef Pelikán
Copyright: Jozef Pelikán 2021
Všetky práva vyhradené
