Revolution Concept Homepage Design

Ako chutí moc? (1.)

,,Buď prekliata chamtivosť iných, ktorá bráni mojej vlastnej!” (Scorell)

Možno s istotou povedať, že ani najpokrokovejší politický systém sám osebe neznamená všestrannú intelektuálnu vyspelosť svojich nositeľov. Aký druh vlády je najlepší? A máme vôbec možnosť voľby? V ďalších pokračovaniach budeme hľadať odpovede na tieto zásadné otázky v seriáli článkov o podstate a vývoji politických systémov. Seriál bude obnažovať historické pozadie monarchií, aristokracií, oligarchií a plutokracií. Rozoberieme široké spektrum demokracií aj rozdielne formy republík. Zameriame svoju pozornosť na autokratické, diktátorské a totalitné vládne formy. Budeme uvažovať aj o socializme, rasizme, anarchizme či globalizácii…

   Odnepamäti, po celé stáročia ľudia skúšali a skúšajú rôzne formy vládnutia. Tendencia k moci je jedna z konštánt ľudskej povahy. Konštánt, ktoré určujú beh dejín. Od najstarších čias sa stala určitá forma vlády rozhodujúcou zložkou každého spoločenstva. Každá skupina ľudí, počnúc rodinou a končiac národom, sa správa podľa určitých pravidiel. Tie potom ovládajú životy členov tej-ktorej skupiny. Krajiny, ktoré kedysi prekvitali, upadli a – rozvinuli sa iné. Zmene podliehajú aj politické systémy. Čo možno povedať o stáročiach ľudského panovania, ktoré sú za nami? A čo prinesie budúcnosť? Aký vplyv bude mať budúcnosť na nás ako jednotlivcov?

Už Aristoteles považoval nestabilitu za neodmysliteľnú súčasť všetkých vládnych foriem. 

Nik nepopiera, že každá forma vládnutia má vplyv na svetové dejiny. Slovo vláda pochádza z latinského gubernator (po grécky kybernétes), teda kormidelník, prenesene: vládca. Každá monarchia môže prerásť do tyranie, aristokracia do oligarchie a demokracia do anarchie. Dokonca aj náboženstvá, ktoré vyznávame, nám – aspoň čiastočne – diktujú vrtochy politických zmien. Vlády sú veľmi často a úzko spojené s nejakou formou náboženstva. Aby poskytli svojmu vládnutiu určitú legitimitu, ktorú by inak nemali.

Richard Nixon priznal: „V politike je mnoho pokrytectva. Je nutné na to, aby sme sa dostali do úradu, a aby sme si tento úrad podržali.“

Je nepochybné, že bývalý americký prezident dobre vedel, o čom hovorí. A nielen vzhľadom na škandály, ktoré skrátili jeho pobyt v Bielom dome.

   Jean Jacques Rousseau zasa povedal, že ľudia musia žiť v rámci sústavy zákonov, ale tie môžu byť pre nich záväzné len vtedy, ak sa oni sami zúčastnia na ich formulovaní.

   Montesquieu rozpracoval myšlienku rozdelenia moci, a naznačil tak cestu k moderným názorom. Zabudol však na dôležitú vec. Na moc byrokracie, ktorú vtedy ešte nepredvídal, a ktorá je pritom jedným z najväčších problémov súčasnosti.

   Taliansky štátnik Niccolo Machiavelli sa nazdával, že panovník má byť chladnokrvný, ľstivý a bez akýchkoľvek morálnych zábran a záväzkov. Tvrdil, že v politike je nutné na dosiahnutie cieľa používať bezohľadné a zákerné spôsoby…

Kult tejto živočíšnej moci a etický relativizmus vyslúžili Machiavellimu obdiv talianskych fašistov, ale aj nemeckých nacistov. Strhol pozlátku náboženských ilúzií o človeku a odkryl základné motívy individuálneho i sociálneho konania. Stal sa ideológom centralizovanej moci, apoštolom vodcovského typu.

A nielen pre svoju dobu, Machiavelli natrvalo poznačil aj veky nasledujúce. Aj dnes v mnohých častiach sveta existujú sily, ktoré sú pripravené na pokyn vtrhnúť do radnice, rozbiť verejné zhromaždenia, vydrancovať univerzitu alebo vyhodiť do vzduchu veľvyslanectvo. Skutočne, aj túžba po slobode môže byť zhubná. Pripomeňme výrok Gabriela Lauba: „Neučte deti priznávať chyby, beriete im možnosť stať sa politikmi.“

Ani Brie sa nás vôbec nesnaží utešiť, keď tvrdí: „Prečo byť pesimistom? Dnes predsa môžeme zúfať už aj ako optimisti.“

V niektorých spoločnostiach je totiž násilie považované za formu slobodného prejavu. Akékoľvek ideály o etike sú postavené do takého svetla, že sa zdajú neprijateľné. Čím je ľudské počínanie od etiky vzdialenejšie, tým sú niektorí jednotlivci úspešnejší. Politici podvádzajú svojich voličov a burzoví špekulanti okrádajú svojich klientov. Mnoho vedcov sa znižuje ku klamstvu a podvodom, len aby získali dotácie od štátu. A priveľa právnikov skôr podvádza, než rešpektuje zákon.

Jeden z klasikov k tomu povedal: „Zločin spôsobuje chudobu oveľa častejšie, ako chudoba zločin.“

Platón mal svoje vlastné vízie. Veľmi dobre si však uvedomoval, že svoje predstavy nemôže uskutočniť v Aténach. Na to sa vraj narodil príliš neskoro. S úmyslom uskutočniť svoje myšlienky o ideálnom štáte trikrát navštívil Sicíliu, kde chcel nájsť pre svoj projekt pochopenie. Trikrát sa to však skončilo fiaskom. Prirodzene. Filozof zabudol a neprihliadol na reálnu spoločenskú situáciu. Videl len to, čo sám považoval za rozumné: aby v štáte vládli reprezentanti múdrosti, filozofi. Podľa neho oni najdlhšie pobudli vo svete čistých ideí a sú zárukou spravodlivosti.

Platón tak spojil múdrosť s mocou, ku ktorej sa neskôr hlásili mnohí veľkí myslitelia. Za rozumné však považoval aj zákazať akékoľvek súkromné vlastníctvo. Takto zrejme vnukol myšlienku neskorším komunistom.

Platón však šiel ešte ďalej. V jeho štáte nejestvuje rodina, výchovu detí preberá štát, ktorý dokonca reguluje aj výber partnerov na plodenie detí. Vládne tam totalitná štátna moc. Niet divu, že ho Sicílčania za takéto experimenty predali do otroctva. Mal však šťastie. Vykúpil ho jeden z jeho obdivovateľov. Platónov neúspech však neodradil ďalších filozofov od písania diel o ideálnom usporiadaní spoločnosti. V novoveku dostali tieto diela súhrnný názov utópie. Platón však zostal jedným z tých mysliteľov, s ktorými sa musí každá doba vyrovnať.

A opäť výstižný výrok Brieho: „Človek, ktorý sa pozerá iba cez ružové okuliare, oslepne.“ 

Základom politických systémov je predstava o spravodlivosti. Je to akási snaha o usporiadanie spoločenských vzťahov z hľadiska rozdeľovania dobra a zla. Spravodlivosť však veľmi často personifikuje slepá osoba, ktorá drží misky váh. Niekto si myslí, že dobro spočíva v ľudskej radosti a šťastí, iný hľadá vlastné výhody a ďalší považuje za správne také konanie, ktoré mu prikazuje boh. Všetky tieto návrhy sú však iba bojiskom fantázie. Každý zákon sa skôr či neskôr stáva zbraňou všetkých druhov chamtivosti. Čo je vlastne zákon? Spravodlivosť? Akým právom jednotlivca zákon k niečomu núti? A prečo neprinúti aj iných, aby sa podriadili jeho predstavám?

Napoleon Bonaparte hovorieval: „Je toľko zákonov, že každý z nich by mohol visieť.“

A vedel aj to, že všetky zákony sa šíria v závislosti od prostriedkov na ich presadenie. Panstvo zákona sa tak stáva základnou časťou kriminálnej procedúry. A tak sa chce každý zúčastniť tvorby zákona. Buď aby sa chránil, alebo aby sa sám obohatil.

Ak nie uspokojiť, tak aspoň priblížiť k pravde nás môžu slová Frederica Bastiata, ktorý vraví k veci: „Keď vyjadríme pochyby o morálke tých inštitúcií, ktoré privádzajú zákony do praxe, označia nás za nebezpečných podvratníkov alebo utopistov.“

Treba si uvedomiť, že žiadna revolúcia na svet nepriniesla dobré ľudské charaktery. Každý prevrat zanechá spočiatku moc v rukách fanatikov a pokrytcov. Až neskôr história vyplaví na scénu zapredaných a poddajných intelektuálov a úradníkov. A takto sú nádeje na lepšiu budúcnosť zradené a stávajú sa často len satirou reality…

Autor: PhDr. Jozef Pelikán

Copyright: Jozef Pelikán 2021

Všetky práva vyhradené

(tento text je pilotný článok k vyššie avizovanému seriálu o politických systémoch, dejinách politických teórií, filozofii a histórii)

PhDr. Jozef Pelikán

PhDr. Jozef Pelikán

V roku 2015 ukončil doktorské (rigorózne) štúdium v odbore teória politiky a regionálna politika. V roku 2018 ukončil doplňujúce pedagogické štúdium všeobecnovzdelávacích predmetov v odbore filozofia. Pedagogickú prax absolvoval na gymnáziu Jura Hronca a gymnáziu Ivana Horvátha. V súčasnosti študuje špeciálnu pedagogiku so zameraním na jednotlivcov s poruchami učenia a správania na UK. V minulosti publikoval viacero odborných článkov na pokračovanie v periodickej a odbornej tlači z oblasti teórie politiky, dejín politických teórií, dejín organizovaného zločinu, filozofie, histórie a religionistiky.
Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest
Share on whatsapp
WhatsApp